Za dobrým statusom hľadajte skutočný život

Detiza počítačom. Foto (cc) Lucelia Ribeiro, Flickr

Koľko času strávite denne na Facebooku? Ja si 10 minút. O polovicu menej ako priemerný facebookový používateľ, no dvakrát viac ako by som chcel. Prescrollovať sa cez všetky super-mega-100% statusy dá zabrať. Tak prečo to vlastne robím?! Asi tajne dúfam, že práve pri tomto otvorení Facebooku na mňa vyletí niečo fakt zaujímavé, na čo sa oplatí kliknúť. A je to aj celkom dobrý spôsob ako si zresetovať mozog.

Keď som v roku 2010 písal do časopisu Skaut článok o Facebooku, bola to na Slovensku novinka. S nostalgiou spomínam na pribúdajúce žiadosti o priateľstvá. Schváliť-schváliť-schváliť a už ich bolo 100. Úžasné vedieť, čo riešia vaši kamoši. Schváliť-schváliť-schváliť – 200. Udržiavanie kamarátstiev z celoslovenských akcií je odrazu také ľahké. Schváliť-schváliť-schváliť – 500. Konečne mám na dosah ľudí, s ktorými som sa roky nevidel! Schváliť-schváliť… Stop! Hádam už aj stačilo. Keďže ma tento trend chytil až v dospelosti, trvalo mi dosť dlho, kým som sa odhodlal svoj zoznam priateľov zásadne preriediť. Tínedžer nemá problém pridávať a odoberať priateľov desať krát za mesiac. No čím sme starší, tým to berieme vážnejšie. Kým v dvadsiatke sme posadnutí veľkosťou svojej sociálnej siete, po tridsiatke odrazu rekapitulujeme, ktoré z tých vzťahov nám stoja za udržiavanie. Začína nám záležať na tom, aby naši facebookoví priatelia aspoň ako-tak zodpovedali fyzickému svetu. Odobrať-odobrať-odobrať.

Komu poslať oznamko?

267 priateľov vyzerá lepšie, ale stále je ich nejako veľa. Britský psychológ Robin Dunbar upozorňuje, že mozog dokáže udržiavať aktívne väzby s najviac stopäťdesiatimi ľuďmi. Vezmime si svoj zbor. Ak žijete aspoň aký-taký zborový život, navzájom sa poznáte po tvári i po mene, viete čo ste zač a máte k sebe bližšie ako k skautom z iného zboru. 150 je limit, kedy to ešte vykrývame. Na Facebooku cheatujeme. Pamäť má dovolenku, jej úlohu prebral náš friend-list. Ale ruku na srdce – na koľko z týchto ľudí by ste si spontánne spomenuli, keby ste si mali spísať zoznam, komu dáte maturitné oznamko? A koľkým z nich by ste ho aj naozaj chceli dať?

Mobilné peklo

Obľúbeným športom dospelých je lamentovanie nad tým, koľko ich deti čumia na Facebook. -To my keď sme boli mladí… -…tak ste čumeli na telku, žiada sa dodať. Ale vážne. Existuje niekoľko mýtov, ktorými sa zvykneme oháňať, keď na to príde reč. Mýtus prvý: Sociálne médiá spoľahlivo vedú k sociálnej izolácii. Realita je, žiaľ, nezriedka taká, že pri iks krúžkoch sú mnohé deti rady, že sa s kamarátmi dokážu spojiť aspoň cez ten Facebook. Ďalšou mylnou predstavou je neúcta tínedžerov k súkromiu. Paradoxne, veľa z nich uteká na Facebook, aby súkromie získali. Hĺbkové rozhovory s desiatkami detí odhalili, že mnohé sa cítia neustále pod drobnohľadom – rodičov, učiteľov, vedúcich. Chatovanie so súrodencom v jednej miestnosti nemusí byť zvrátenosťou, len trikom, ako sa baviť bez toho, aby ich začula mama. Jednoznačne najobľúbenejším nezmyslom je hromženie, že to alebo ono dieťa je závislé na Facebooku. Treba však rozlišovať medzi (zlo)zvykom a závislosťou. Nemecký psychológ Werner Gross upozorňuje, že so závislosťou máme do činenia, len ak sa objavia tieto štyri charakteristické znaky: 1) strata kontroly človeka nad činnosťou; 2) abstinenčný syndróm, ak sa jej nevenujeme; 3) rastúca závislosť, 4) nezáujem o všetko ostatné. Nechcem veľmi zľahčovať, ale od rodičov i skautských vodcov by to chcelo trocha viac nadhľadu a sebareflexie.

Každý chce svojich 15 minút slávy

Ujasnime si to: Pre súčasnú generáciu detí nie sú sociálne médiá únikom od reality. Sú jej prirodzeným rozšírením. Deti v nich nachádzajú príležitosť naplniť svoje potreby a túžby. Napríklad túžbu po pozornosti. Výskumy ukazujú, že 9 z 10 tínedžerov má na Facebooku zverejnenú svoju fotku a skutočné meno. Viac ako 80 % z nich zverejňuje svoje záujmy a narodeniny, a takmer tri štvrtiny uvádzajú aj svoje mesto a školu. Keď chce byť človek dosiahnuteľný, poctivo vyplnený profil je základ. No a potom už stačí len aktualizovať svoj status. Čím je zaujímavejší, tým viac ľudí naňho reaguje, a tým viac ho Facebook zobrazuje ostatným.

Ide o rešpekt

Túžba po lajkoch odzrkadľuje aj prirodzenú potrebu po uznaní. Nie je to nič nové. Presne o to, totiž v puberte ide: definovať sám seba a nájsť svoje miesto v skupine. Bandy, hokej, bojové umenia, jazykové certifikáty, dokonca i matematické olympiády sú dlhé roky priestorom, kde môže mladý človek vyniknúť. Nadrie sa, ale stojí to za to. Vďaka sociálnym médiám ho však môže oceniť širší okruh ľudí. Háčik je v tom, že na Facebooku dokážete získať popularitu aj bez toho, aby za vami niečo naozaj bolo vidno. Lajky sa totiž dajú získať aj obyčajným špekulovaním s obsahom. Prepíšete status, vymeníte fotku a sledujete, čo na ľudí funguje. Otázka je, či pri tom dokážete ustriehnuť svoje hranice. Tlak je veľký, pretože aj keď si to nechceme vždy priznať, počet lajkov môže výraze ovplyvniť, ako o sebe zmýšľame. Kto je populárny na Facebooku, býva populárny aj medzi spolužiakmi – a naopak.

Kým chcem byť

Vo svete sociálnych médií Facebook, Instagram a ďalšie služby odrážajú naše predstavy o sebe. Blízki priatelia nás síce poznajú, ale všetci ostatní nás hodnotia na základe toho, čo o sebe uvedieme v profile a čo publikujeme. Schopnosť upravovať svoj virtuálny obraz je výborná vec (napr. pre budovanie kariéry), ale tiež má svoje úskalia. Čím viac priateľov totiž máme, tým viac času trávime kultivovaním profilu. Z Facebooku sa tak ľahko stane digitálne zrkadlo, do ktorého sa ako Narcis neprestávame dívať fascinovaní vlastnou úžasnosťou. Na to, čo si o sebe myslíme a po čom túžime má veľký vplyv aj to, ako vnímame ostatných. Obklopení statusmi o úspechoch všetkých druhov nezriedka podliehame závisti, či dokonca depresii z vlastnej neschopnosti. Zabúdame totiž na vlastné úspechy a na to, že to čo vidíme na Facebooku je len Best-of album, nie celá diskografia.

Ako to spojiť dokopy

Nechcem, aby to vyznelo apokalypticky, no myslím, že je najvyšší čas priať fakt, že dnešný svet má aj svoj virtuálny náprotivok. Facebook, Twitter, Instagram a všetko ostatné dokopy. Do detstva súčasných vĺčat a skautov patria tieto veci rovnako ako do nášho detstva patrila televízia. Tá bola svojho času tiež strašiakom rodičov odkojených na rozhlase. Našou úlohou v tejto hre nie je frflať, koľko času deti trávia online, ale pomôcť im vyhnúť sa pasciam, ktoré na nich vo virtuálnom svete číhajú. Vytvárajme im tak veľa príležitosti na fyzické stretávanie, ako sa len dá. Nabádajme ich aby prežívali dobrodružstvo na vlastnej koži. No akceptujme, že o tom cítia potrebu referovať na Facebooku a vytĺcť z toho dáky sociálny kapitál. Kto má silné zážitky, má aj veľa lajkov a nepotrebuje experimentovať s prázdnymi slovami.

Článok pôvodne vyšiel v časopise Médium, leto 2016
Foto (cc): Lucélia Ribeiro, Flickr


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *